Dejiny Nórska

Prví ľudia dorazili na územie dnešného Nórska zhruba 9000 r.p.n.l., teda po skončení prvej doby ľadovej. Osadníci sa živili hlavne lovom losov a rybolovom. Približne pred 3000 rokmi začalo osídľovanie vnútrozemia. Tak ako iné európske krajiny, tak aj Nórsko prešlo rovnakými fázami, t.j. dobou kamennou, bronzovou a železnou. Z doby kamennej pochádzajú prvé náznaky o tom, že ľudia sa už vtedy venovali poľnohospodárskym aktivitám. Doba bronzová sa tu príliš neprejavila, nakoľko zásoby surovín potrebných na výrobu bronzu boli nedostačujúce. Tie museli dovážať, čo bolo pre nich ale drahé. Nastupujúca doba železná priniesla rozmach, keďže železnej rudy bolo v Nórsku dostatok. Počas obdobia sťahovania národov došlo k výraznému prílivu Germánov na územie Nórska. Zvýšila sa populácia, ľudia sa začali premiestňovať a osídľovať územia až k severnému polárnemu kruhu. Prvé historické zmienky o Nórsku prichádzajú okolo r. 325 p.n.l., keď sa grécky obchodník a cestovateľ menom Pytheas plavil na sever Európy až k polárnemu kruhu. K rozvoju obchodu medzi Nórskom a Stredomorím v značnej miere prispel rozmach rímskeho cisárstva. Dôkazy o tejto spolupráci sa našli v podobe rún, pochádzajúcich z obdobia okolo r. 200 n.l. Bolo to písmo tvorené z 24 písmen, ktoré nieslo znaky rímskych a gréckych písmen. Nápisy na kameňoch zobrazovali rôzne udalosti zo života dávnych ľudí. Svedectvom z doby predhistorickej sú tiež skalné rytiny. Tie začali objavovať až začiatkom 70.rokov 20.storočia. Medzi najslávnejšie nálezisko rytín patrí nálezisko v Alte, ktoré je súčasťou rozsiahleho archeologického náleziska. Sú jedinými takto známymi starými pamiatkami, aké sa na území Nórska nachádzajú. V nálezisku sa v súčasnosti nachádza až niekoľko tisíc rytín rôzneho dáta. Od roku 1985 sú rytiny súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Rytiny obvykle znázorňovali výjavy z bežného života, ako lov, obrady, či veľké lode.

Obdobie Vikingov

Obdobie Vikingov bolo v Nórsku datované medzi 8. až 11. storočím. Era vikingov sa začala v roku 793, keď bol napadnutý a zničený kláštor Lindisfarne na východnom pobreží Veľkej Británie. Nórsko sa v tom období stalo krajinou malých kráľovstiev. Nedostatok úrodnej pôdy, kmeňové nezhody, ale aj nízka životná úroveň sa podpísala pod expanziu miestneho obyvateľstva do iných krajín Európy. Vikingovia boli obávanými bojovníkmi, pri nájazdoch a dobývaní nemali zľutovanie. Dá sa povedať, že Vikingovia sa delili na tri skupiny, dánski, švédski a nórski. Švédski vikingovia cestovali prevažne na východ, dánski a nórski na západ, kde obsadili Shetlandy a Orkneje, ale aj Faerské ostrovy, Island a tiež pobrežie Grónska. Z Grónska sa postupne dostali až do Severnej Ameriky, dávno pred Kolumbusom. Počas osídlenia niektorých častí Britských ostrovov založili niekoľko významných miest v Írsku, včetne súčasného Dublinu, či Corku. Ich lode sa objavili aj na pobreží Španielska, Portugalska a Talianska.

Zjednotenie Nórska a ranný stredovek

Rok 872 sa zapísal do dejín, keď v bitke pri Hafrsfjorde zvíťazil Harald I. Krásnovlasý. Prvý zjednotiteľ nórskeho územia pod jednotnú vládu. Ako symbol víťazstva stojí na okraji Stavangeru monument  “Tri meče“ , kde najväčší pripomína víťaza bitky a menšie jeho dvoch protivníkov. Územie Haralda I. siahalo od Trondelagu po Vestføld. Po jeho smrti sa kráľovstvo opäť rozdelilo na mnoho častí. Nastalo obdobie vojen, až do nástupu Olava I. Tryggvasona, ktorý zasadol na trón r. 995. Jeho vládnutie bolo sprevádzané pomerne drastickým šírením kresťanstva. Olav I. založil mesto Nidaros ( dnešný Trondheim ). Ďalším významným panovníkom stredovekého Nórska bol Olav II. Haraldsson, ten sa dostal k moci r. 1015. Založil prvú nórsku národnú vládu, ktorej autorita bola založená na regionálnych zhromaždeniach Ting. Do nórskych dejín vstúpil pod menom Olav Svätý. Oslobodil Nórsko spod nadvlády Dánska. V značnej miere sa zaslúžil o pokresťančovanie Nórska. Olav II. musel utiecť z Nórska pred nájazdom Dánov, ktorých podporovala miestna šľachta. Pokus o návrat mu nevyšiel, padol r. 1035 v bitke pri Stiklestade. Po smrti ho vyhlásili za svätca. V roku 1035 sa stal nórskym kráľom Olavov syn Magnus. Po jeho smrti prevzal trón Harald III. Krutý, ktorý vládol 20 rokov. Pokúsil sa ovládnuť Dánsko, to sa mu ale nepodarilo     a r. 1064 bol uzatvorený mier. Harald III založil mesto Oslo. Rozhodol sa uplatniť si právo na anglické dedičstvo, čo sa mu stalo osudným. Padol r. 1066 v bitke pri Stamforde. Nasledovalo obdobie mieru, čo prispelo k hospodárskej prosperite. V tom období bola dostavaná katedrála v Nidarose a tiež väčšina stlpových kostolov ( stavkirke ). Na obchodných trasách vznikli mestá ako strediská obchodu. V tom období pôsobiaca Obchodná liga Hanza získala veľký vplyv vďaka monopolu, ktorý je umožňoval diaľkový obchod a presadzovať svoje záujmy v cudzích krajinách i voči vlastnému panovníkovi. V roku 1319 zomrel kráľ Håkon V, posledný mužský člen nórskeho panovníckeho rodu. S osobou Håkona V je spojená stavba pevnosti Akerhus ( Akershus festning ) a Bohus. Počas svojej vlády obnovil vojnovú politiku  svojho brata voči Dánsku, ale nakoniec r. 1309 uzavrel mier, ktorý viac menej znamenal koniec obdobia  dánsko- nórskych vojen.

Dánska nadvláda

V roku 1349 zasiahla Nórsko epidémia, ktorej podľahlo takmer dve tretiny obyvateľstva. Niektoré oblasti sa boli úplne vysídlené. Písal sa rok 1397, keď došlo k vzniku tzv. Kalmarskej únie. Kalmarská únia vznikla rozhodnutím šľachtického snemu v juhošvédskom meste Kalmar, ktoré podnietila kráľovná Margareta I. Dánska. Predpoklady pre zjednotenie škandinávskych krajín sa vytvorili v priebehu 14.storočia. Patrila medzi ne etnická a jazyková blízkosť obyvateľov, príbuzenské a majetkové vzťahy, ktorými sa prepojili šľachtické rody, ekonomické väzby, a v neposlednom rade snaha čeliť rastúcemu vplyvu hanzy. Kráľovná spojila vo svojich rukách vládu vo všetkých škandinávskych krajinách. Kalmarská únia formálne existovala do roku 1523, i keď sa r. 1448 Švédsko odtrhlo od únie.  Po Margaretinej smrti sa moc sústredila do Dánska. Nórsko bolo kvôli odvádzaniu vysokých daní Dánsku nútené predať ostrovy Shetlandy a Orkneje Škótsku. V roku 1536 stratilo Nórsko postavenie kráľovstva a novým dánskym kráľom bolo nariadené luteránske vyznanie. Nórsko sa stalo hlavným zdrojom surovín: ryby, drevo, železná ruda, pričom výťažky putovali do dánskej pokladnice. Koncom 17. storočia malo už Nórsko vybudovanú vlastnú námornú flotilu. Rozvoj obchodu a námorného rybolovu viedlo k vzniku mnohých miest pri ústí riek a niektorých fjordoch. Obdobie renesancie prišlo do Nórska až nástupom kráľa Kristiana IV., ktorý aspoň čiastočne sympatizoval s Nórskom. Založil mestá ako napr. Kongsberg, Kristiansand alebo Kristiana ( dnešné Oslo ). Na začiatku 18. storočia prebiehala tzv. Severná vojna. Severná vojna alebo Veľká severná vojna bol ozbrojený konflikt, ktorý v rokoch 1700 až 1721 prebiehal medzi severnou alianciou, tvorenou Ruským impériom, Dánskom, Nórskom a Saskom a ďalšími krajinami, proti Švédsku, ktorého cieľom bolo vybojovanie nadvlády v Baltskom mori. Vojna sa skončila porážkou Švédska v roku 1721 a nárastom moci Ruska v oblasti. Bola fakticky začiatkom zásahov Ruska do politickej situácie v Európe. V tom období vládol kráľ Frederik IV. Nórsko bolo jednou z mála krajín, ktoré nezasiahol vplyv Veľkej francúzskej revolúcie. Začiatkom 19. storočia zaviedol Napoleon proti Británii obchodnú blokádu. Dánsko pod nátlakom Francúzska vyhlásilo vojnu Británii a Švédsku. Švédsky kráľ Karl Johan XIV pomohol Británii k porážke Napoleona v bitke pri Lipsku. Roku 1813 došlo k uzavretiu Kielskej mierovej zmluvy, na základe ktorej bolo Nórsko postúpené Švedsku. Nórsko sa odmietlo stať podriadenou kolóniou Švédska a tak 17. mája 1814 vyhlásilo vlastnú ústavu v Eidsvolle. Samozrejme dochádzalo ku sporom medzi krajinami, no nakoniec obe krajiny zostali pod vládou jedného panovníka, ale každá krajina mala vlastný parlament a legislatívu.          V r. 1905 sa Nórsko definitívne odtrhlo od Švédska. K dohode došlo 23. septembra v Karlstade. Keďže Nóri nemali vlastný panovnícky

rod, tak si za nového kráľa zvolili dánskeho princa Karla, ktorého r. 1906 korunovali v Trondheime, kde prijal tradičné nórske kráľovské meno Haakon VII. Ten zároveň premenoval aj svojho dvojročného syna Alexandra a dal mu meno Olav ( Olav V ). Manželkou Haakona VII. bola Maud, dcéra anglického kráľa. Od roku 1905 sa Nórsko trvale rozvíjalo, prebiehali sociálne reformy. Počas I. svetovej vojny sa Nóri rozhodli udržať si neutralitu. Nastal pre nich ekonomický boom vďaka dopytu po nórskych lodiach a dreve. Po vojne bola Nórsku priznaná suverenita nad Špicbergami, tým aj výhradné právo na ťažbu uhlia.                                             

Vojnové obdobie

Zatiaľ čo sa im počas prvej svetovej vojny podarilo byť neutrálne, v tej druhej sa už stali obeťou nemeckej okupácie. Nórsko bolo obsadené nemeckým vojskom 9.IV.1940. Kráľ Haakon VII. a vláda odmietli nemecké ultimátum, aby Nórsko prijalo  "ochranu Ríše ". Namiesto toho nariadili mobilizáciu 60 - tisícovej armády. Ako prvé vstúpili do boja Nórske pobrežné batérie: v Oslofjorde, potopili krížnik Blucher, pri Kristiansande a Bergene nemecké krížniky Karlsruhe a Koningsberg unikli podobnému osudu len o vlások. Napriek nedostatočnej výzbroji a rozsiahlym záškodníckym akciám piatej kolóny priamo v Oslo sa nórsky kabinet rozhodol pokračovať vo vojenskom odpore. Kráľ a parlament sa vyhli zajatiu, premiestnili sídlo do Hamaru. Vláda a kráľ boli  neskôr nútení opustiť krajinu, emigrovali do Londýna. Vlády sa ujala strana nórskych nacistov Nasjonal Samling na čele s Vidkunom Quislingom. Pozval fašistické Nemecko, aby obsadilo po vypuknutí druhej svetovej vojny Nórsko. Jeho meno sa stalo symbolom zradcu, kolaboranta spolupracujúceho s nepriateľskou okupačnou mocnosťou proti vlastnému štátu. Po nemeckej kapitulácii bol Quisling 9. mája 1945 zatknutý a 24. októbra toho istého roka bol popravený zastrelením. Keď nacistické Nemecko napadlo v apríli 1940 Nórsko, kráľovská rodina sa uchýlila do bezpečia vo Švédsku. Po niekoľkých mesiacoch korunná princezná s deťmi odcestovala do Spojených štátov; kráľ Haakon VII. a korunný princ Olav žili v Londýne, kde pôsobila nórska exilová vláda. Celá rodina sa v Nórsku zišla až po skončení druhej svetovej vojny v máji 1945.

Povojnové Nórsko

Po smrti Haakona VII v r. 1957 nastúpil na trón jeho syn Olav V., vtedy ženatý so švédskou princeznou Martou. Narodili sa im tri deti, z nich Harald sa stal korunným princom. V r. 1969 boli objavené ložiská ropy a zemného plynu v Severnom mori. O 5 rokov neskôr Nórsko začalo s ťažbou týchto surovín. V referende r. 1972 odmietli vstúpiť do Európskeho spoločenstva. Kraľ Olav V zomrel r. 1991. Po ňom nastúpil súčasný kraľ Harald V., ktorý sa koncom 60-tich rokov oženil so Sonjou Haraldsen, pochádzajúcej  zo zámožnej, no nie kráľovskej rodiny. Prvorodená dcéra sa volá Martha-Luisa ( nar. 1962 ). O dva roky mladší syn Haakon Magnus je korunným princom. V referende r. 1994 Nóri opäť odmietli vstup do EU.